Ak by sme chceli (celkom bezpodmienečne) hľadať nejaký programový priesečník brnenských galérií, resp. ich výstav prebiehajúcich začiatkom roku, pravdepodobne vo viacerých prípadoch narazíme na istý nádych ponurosti. Tento nález styčného bodu vo vizualite šedi, prachu či dekadencie môže priblížiť známe „nie je všetko zlato, čo sa blyští“.
Uvnitř bílé krychle je názov eseje Briana O’Dohertyho (1976, český preklad z roku 2014), ktorá analyzuje psychológiu „vybielenej“ galerijnej inštitúcie. Koncept výstavného priestoru „white cube“ však býva často konfrontovaný nekonvenčnosťou a surovosťou exponátov, ktoré obsahuje.
Takáto konfrontácia je prípadom výstavy fotografií
Václava Jiráska:
Svět podle Ironyma Koola, kde „
procházíte torzy zničených snů nedostavěných domů, opuštění psi a další zvířata vystupují z temnoty jako postavy z bajek, strašidelných pověstí a hororů“. Pocit zintenzívňuje aj spôsob inštalácie – Jiráskove fotografické cykly pokývajú veľkú časť plochy stien Domu umenia – stien inštitúcie, kontrastujúcej s Jiráskovým svetom prehliadaných existencií. Paralelne ešte spomeňme projekt reagujúci na konkrétny Jiráskov cyklus
Spáči. Študentka Ateliéru grafického designu 2 FaVU VUT
Barbora Demovičová rozdala ľuďom bez domova fotoaparáty, aby nimi zvečňovali momenty zo svojho života. Vznikli tak snímky na prvý pohľad podobné Jiráskovým. Čo ich však odlišuje je pochopiteľne motivácia k tvorbe, ale aj forma prezentácie –
Probuzení spáči boli vystavení na nádraží –, čiže v prostredí notoricky prepojenom so životom bez domova. Autentický fotodokument tak predstavil „normálnym“ ľuďom prehliadanú realitu priamo in situ. Predstava, že svet bezdomovcov sa môže zdať tým istým „normálnym“ ľuďom rovnako vzdialený ako svet umenia, potvrdzuje ich polaritu, čím sa opäť vraciame k temnote dokumentu Václava Jiráska kontra Dom umenia.
Ďalšou témou nepochybne stojacou niekde na konci rebríčka všeobecnej popularity je smrť. Výstava A
nny Tesařové:
Kůže očí v galérii
Monomach, predstavila autorkinu prácu so zvieracími kostrami, v tomto prípade štylizovanú do akéhosi oltára zahaleného v sýtočervenom osvetlení miestnosti. Takáto záľuba v kulte prírody, smrti či mystickosti na pomedzí fetiša pretavená do inštalácie evokujúcej prapôvod človeka, ktorý si prisvojuje predmety a predáva im nové významy – môže byť chápaná aj v prenesenom význame – ako metafora tvorby a nazerania umenia. Pravdepodobne však ide o osobné zaujatie Anny Tesařové vizualitou smrti. Podobnú prácu vystavovala aj v rámci
Dňa otvorených dverí na FaVU VUT, kde je študentkou Ateliéru malířství I. Čo sa týka tejto udalosti, tu skutočne „pritemnieva“. Nie však kvôli kvalite semestrálnych prác, skôr atmosférou – v pozitívnom zmysle slova. Nie že by všetci študenti zameriavali svoju tvorbu k témam z mestskej či spoločenskej periférie – (hold, niekto radšej reaguje na pop-kultúru vystavením nákupných tašiek od luxusných tašiek, niekto radšej preparované časti tiel) – tu je v kontexte „white cube“ zaujímavé ateliérové prostredie, slúžiace pár dní v roku ako výstavný priestor. Vedľajším produktom ateliérového nažívania je totiž aj „dotváranie“ interiéru školy preškrabávaním, lepením, vyvesovaním či čmáraním, čím vzniká akási časozberná koláž, jedinečne doplňujúca polročné snaženie pretavené do semestrálnych prác. Tak pomohla FaVU galériám vyplaviť novoročnú dávku outsiderskej estetiky. Komu nestačilo, a naviac mu nevyhovujú „bílé krychle“, nech si zájde na výstavu do (wc)
Galerie Krása v Kine Art.
Hlavní foto: Tomáš Šmíd
Foto v textu:
web Domu umění Brno
