Zlá, zlá galéria

Katarína Hanusová Glosaria 2016

„Vidíte ten obraz? Tady je Toyen a nevidět ji.. A co kdybych si to chtěl vyfotit?!“ prihovoril sa mi neznámy pán v stálej expozícii moderného umenia Moravskej galérie, kde prebiehala od marca tohoto roku časť výstavy Jána Mančušku. K sérii s názvom ...a zase zpět – hliníkovým plechom s prerezanými textami autor uviedol, že „pokud se nepřiloží na obraz, který popisují, nejsou ničím. To […] ideálně ztělesňuje situaci, že umění existuje jen v krátkém momentu a jen za určitých okolností“. Krátky okamih však zrejme nebol dostatočne krátkym pre spomínaného diváka lačného po modernom umení, a tak sa vzápätí opýtal pani kustodky, kedy to plánujú zvesiť... Negatívnu reakciu vzbudil aj projekt autorskej dvojice Jiřího Franty a Davida Böhma, ktorá sa objavila v knihe návštev po jeho zahájení v rámci Brnenskej múzejnej noci. Do knihy bol zaznamenaný názor, že galéria sa (doslova!) dopustila zrady – „malůvkami na zdi“ namiesto umenia. Čo je dôvodom takýchto vyjadrení, a ako sa dá obhájiť súčasné umenie, odvážne zaberajúce priestor významným autorom a ich dielam obdobia moderny?

Na určitý čas prekrývalo, v rámci výstavy Čas Příběh Prostor, päť textových tabúľ konceptuálneho umelca Jána Mančušku, olejové maľby Josefa Čapka, Emila Fillu, Josefa Šímu, Marie Čermínové (Toyen) a Františka Foltýna. Tie boli viditeľné len cez malé priezory písmen, čiže si ich skutočne nebolo možné odfotografovať. Avšak návštevník, ktorý by mal záujem blahosklonne pouvažovať nad tým, aký je odkaz moderny do dnešných dní, mal tú možnosť, nechať sa inšpirovať osobitým uvažovaním súčasného umelca. Iste, niektoré časti výrokov by sa dali vnímať ako pomerne radikálny postoj:

Uvádzam tu jeden z nich v celom znení [1], pretože do určitej miery vystihuje jadro „problému“. Totiž aj keď s ním nie je nutné jednoznačne súhlasiť – najmä v charakteristike moderného umenia ako-takého –, mnohé vysvetľuje práve v jeho aktualizácii na súčasnosť. Akoby vravel o presne takom vnímaní estetiky, aká sa ustálila u ľudí neochotných čítať „medzi riadkami“ aktuálneho umenia. O principiálnej neochote – čo je vskutku zvláštny fenomén –, kedy sa publikum snaží nachádzať v umení svoje očakávania, a keď sa nenaplnia, vzbudzuje to v nich rôzne reakcie – od straty záujmu až po rozhorčenie. Snáď ani netreba pripomínať, aké emócie mohol vyvolávať niekdajší prechod od akademizmu... Napríklad v prípade očakávania krásy ako tradičnej hodnoty diela je v podstate pochopiteľné, keď mnohých ľudí odradí pohľad na viac či menej dekadentný umelecký prejav. No laserom vyrezaná myšlienka nie je „hnusná“ ani „nechutná“. Avšak keď ju galéria „vnúti“ návštevníkovi, upierajúc mu jeho právo (!), ten si ju neprečíta bez ohľadu na to, akokoľvek zaujímavé by to (pre neho snáď nedôstojné?) umenie mohlo byť. Princípy nepustia.


Ešte trúfalejšieho počinu sa Moravská galéria dopustila, keď umožnila Jiřímu Frantovi a Davidu Böhmovi uskutočniť výstavu Za obrazy – prebiehajúcu od 21. 5. do 12. 6. –, taktiež v priestoroch zbierky moderného umenia. Tí ju vytvorili v dobrej viere, že vznikla „hra mezi originálem a kopií, která nastoluje otázky, co je z původního obrazu přenositelné, jak se v kresbách odráží rukopis jednotlivých autorů, či co znamená ocitnout se v expozici bez obrazů“. (Bravúrne zvládnuté) prekresby všetkých malieb stálej expozície vytvorili skutočne zvláštny dojem. Kto to celé nepochopil ako „zlý žart“, mohol si okrem iného všimnúť, akým spôsobom v pozmenenom priestore vynikli sochy, ponechané na pôvodných miestach. Nevraviac o tom, že zbierka nebola zničená, len dočasne odložená, a že práve dočasnosť takéhoto projektu je výnimočná vzhľadom na stálosť artefaktov – postprodukovaných „predlôh“. Navyše kontext, v akom táto dvojica dlhodobo skúma kresbu ako autonómne médium, akosi nedovoľuje nazvať ich prácu „malůvkami“ (akokoľvek malebne to slovo znie).


Ťažko hľadať slová pre situáciu, keď sa človek, záujemca o umenie rozhodne navštíviť galériu, no „nehanebná“ inštitúcia mu zážitok pokazí tým, že pred neho postaví niečo, čo neočakával. V snahe neodsúdiť automaticky neochotu porozumieť, by sa tá nešťastná neochota dala ospravedlniť ako prirodzená, a to v odvekom vývoji recepcie aktuálne nového umenia. Zhodou okolností zrovna Ján Mančuška odmietal koncept umenia pre verejný priestor, o čom je zaujímavé premýšľať aj v súvislosti s tým, nakoľko je „verejný“ charakter galérie ako inštitúcie. Tendencia „pěstit si profil vysoké kultury“ pochádza z novátorských snáh modernizmu a stáva sa „prostředkem pro odlišení moderny od formulkově zjednodušených a konzumně zaměřených žánrových formátů, jak jsou typické pro zbožní estetiku masové kultury.“[2] Aj tento citát Richarda Murphyho naznačuje, že by bola škoda opätovne sa nepokúšať modernu re-interpretovať, citovať či s ňou polemizovať. Pretože postmoderna „není anti-moderna, ale radikalizovaná moderna, totiž taková, která poznává, uznává a vítá pluralitu v její principiální podobě, jež pronikala již modernou“, možno ku akémukoľvek odlišnému názoru (prinajmenšom) v oblasti umenia pristúpiť tak, že ide o to nájsť „konsens v tom, že spolu navzájem nesouhlasíme“.[3]


Foto: archiv MG