„Ach nemá se tak dlouho žít!“ (24. 11. 2014)

listopad 2014 Tatiana Škapcová Kritiky 2014

24. 11. 2014, teda tri dni po premiére Věc Makropulos, tentokrát v súčasne, v režijnom inscenovaní Davida Radoka a hudobnom naštudovaní dirigenta Marka Ivanovića, bolo predstavenie opäť nadčasovým momentom apoteózy smrteľnosti. Scéna (Zuzana Ježková, Ondřej Nekvasil), kostýmy (Zuzana Ježková) pôsobili tradične a aktuálne čo sa týka doby odohrávania sa príbehu, avšak v tejto „tradičnosti“ bola prítomná nostalgia človeka, ktorý sa ocitá pred bránami smrti, no tesne pred ich prahom sa vracia opäť naspäť. Konkrétne myslím danú charakteristiku ako „nechronologickosť pri premenách javiska“, ktoré boli plynulé a synchrónne v čase, ale len v tom javiskovom, divadelnom. Čas vyššieho princípu diela, a to jeho ahistorickosti bol pozastavovaný, a divák sa mohol dostávať do jednotlivých spomienok, období Emilie Marty, Eliny Makropulos, Ěkateriny Myškin, úplne logicky a samozrejme bez násilných vykreslení a obrazov. Tento prvok, vo mne spôsobil akékoľvek rezignovanie na opis, či „kritiku“ v pozitívnom slova zmysle. Predstavenie bolo natoľko silné, že aj keď človek očakával vizuálne ohromujúcejšie prevedenie, tak ma razom opustila akákoľvek myšlienka na hľadanie vlastných záverov.

Tie východiská totiž boli prítomné vo svojej jednoduchosti, v sile príbehu, inscenácie a najmä hudby. Hudba razila vlastný život, v zmysle opustenia slov vystihovala dej úplne živelne, bola povznášajúcou v odkaze lásky, burcujúcou za spravodlivosť a úprimnou vo svojej holej pravde. Gitta – Maria Sjöberg, ako stvárniteľka Eliny bola herecky i spevácky zoradenou do siene slávy „Elín“, ktoré mali možnosť v Makropulos spievať a hrať. Ostatní predstavitelia Aleš Briscein, Svatopluk Sem, Petr Levíček, Eva Štěrbová, Peter Račko, František Ďuriač, Jiři Klecker, Jitka Zerhauová, Josef Škrobánek, Jana Hrochová Wallingerová, boli predstaviteľmi kostýmovo vtedajšími, no výkonmi aktuálne nepostrádateľnými pre vývoj hereckého i speváckeho diania na javisku.

Záverom, je záver otvorený, nielen množstvu pohľadov divákov ocitajúcich sa v hľadisku a ich subjektívnym stanoviskám a príbehom, ale aj nadčasovosti Janáčkovho diela, ktoré sa len opäť potvrdilo.