Ensemble Versus „Před bouří“

listopad 2013 Tatiana Škapcová Kritiky 2013

Da pacem Domini Jacoba Paixa ďaleko presahuje svojou výpoveďou medze hudby. Ozýva sa tu najmä ľudská prosba o uchovanie mieru. Sugesciu utužilo jasné a čisté prevedenie ansámblu spievajúceho z bočného oltáru kostola. Pestrosťou bol vystavaný celý program, v ktorom bolo badať míľniky variability usporiadania skladieb programu. Jedným výrazným predelom boli skladby spievané a capella, ako aj s doprovodom ansámblu Capella Ornamentata (umelecký vedúci Richard Šeda), alebo Mareka Čermáka na organovom pozitíve a skladby inštrumentálne (Miroslav Kůzl na cink, Pavel Novotný, Jaroslav Nosek a Tomáš Lajtkep na renesančné pozauny).

Druhá línia bola, z môjho pohľadu, nastolená ukážkou turbulencií a zlomov skladieb považovaných ešte za diela „poplatné dobovému štýlu“ alebo už za zlomové. Pocit ohrozenia mohol zvýrazniť tento aspekt a popri manieristickom uchopení sa do popredia dostávala polyfónia. Zaujímavým príkladom niekoľko vrstevnatých možností prístupov k tvorbe bolo badať v dielach Nicolausa Zangiusa. Tie tvorili akúsi pomyslenú tretiu líniu koncertu, kde sa doplňoval teoretický podklad spomínaných tendencií a hudba tento zlom prezentovala. Vyjasnenosť predstavy pri tvorení programu ešte upevňovala myšlienka priľnutia k dobovej praxi spolupráce mestských trubačov a chrámových hudobníkov.

Zangiusove dielo Ad te levavi à 6, výrazné svojou hybnou interpretáciou, či Jesu dulcis memoria, Exultate justi in Domini à 6, interpretované ansámblom spolu s dychmi, majú v svojej hudobne informácii otázku, jedná sa o manieru či inováciu? Odznené diela boli odlišné v kľúčových momentoch, a tak skladby jedného autora obdobia začiatku 17. storočia poskytli predstavu, a zároveň vzbudili otáznik nad ujasnením si štýlu diel. Skladba Hansa Leo Hasslera Angelus Domini bola vrcholnou interpretáciou, čo sa týka nasadenia zboru. Od začiatku do konca sa rozvíjalo napätie, ktoré umožňovalo poslucháčovi pozorovať spätosť zložiek podieľajúcich sa na vynikajúcej interpretácii, ako čistá intonačná presnosť, rytmická pregnantnosť a hlasy, v ktorých sa zreteľne ozývala dikcia diela. Ozvláštňujúce diela Giovanniho Domenica Rognini Taeggia a inštrumentálnej skladby Salomone Rosiiho Sonata in dialogi detta la Vienna boli načasované a svojou kontrastnosťou zároveň utužujúce v interpretačnej symbióze. Tá bola miestami v diele Rossiho narušená, kde dialóg cinku s pozitívom bol nekompaktný celkovej výstavbe a podieľal sa na rozdrobenej interpretácii bez jasného kulminačného bodu. Čo sa týka výkonu Capelly Ornamentata, tá ukázala občas svoje štrbiny v nesúhre, či neistých nástupoch. Takisto spoločné nasadenie v „sólovo“ inštrumentálnych úsekoch nieslo známky intonačnej nestability. Tá upadala v častiach doprevádzajúcich zbor. Predposledným dielom a spevňujúcim celý cyklus „Před Bouří“ bola prosba o mier Orlanda di Lassa. Organové prevedenie bolo presvedčivé a priame vo svojich nástupoch, krásne vynikala harmónia homofónnej sadzby. Takisto ako aj ostatné diela tohto o generáciu staršieho autora, In Monte Oliveti, interpretované inštrumentálnym ansámblom a zborom bolo súdržné, čo však občas unikalo bolo mierne strácanie sa v hlasoch, ktoré neboli miestami výrazne nasadené. Organová transkripcia spomínaného autora, znejúca v začiatku koncertu bola interpretačne menej podarená ako „prosba o mier“ z konca programu.
Oslava Svätej Trojice v závere koncertu (Nicolas Zangius: Sancta Trinitas à 6) potvrdila dôveru, ktorá aj napriek zlým časom zostáva stabilným putom a prostredníkom medzi pozemským svetom a večnosťou. Celá niekoľko vrstevnatá línia koncertu tak bola ukončená nie úzkostnou obavou nad prichádzajúcou búrkou a pohromami, ale víťazstvom nad strachom.

Dúha, ktorá je obvykle znamením že je už „po búrke“, je obrazom konečného víťazstva dobra nad zlom a hudbou, ktorá volá k oslave... Daj nám Pane mier v našich dňoch, lebo nie je iného kto by za nás bojoval, než Ty náš Bože.