Nie som odborníčkou na historicky poučenú interpretáciu, avšak aj napriek tomu si myslím, že prevedeniu Mozartovej predohry k opere La clemenza di Tito KV 621 ako aj Koncertu pre flautu, harfu a orchester C dur KV 299 chýbalo niekoľko zásadných aspektov, na základe ktorých by sa toto prevedenie dalo označiť ako „mozartovské“. Tempo ako aj agogika, dynamika podliehali poňatiu romantického orchestra. V dôsledku rozvláčnej agogiky, nedostatku kontrastov a absencie súhry sekcií v orchestri na mňa obidve Mozartove diela pôsobila dezorganizovane a nejednotne. Nesúhra, ktorá bola príznačná pre prvú Mozartovu skladbu, sa prejavila aj v Koncerte pre flautu a harfu. Od sólistu Petra Pomkla (flauta) by som čakala jasnú koncepciu a presvedčivé podanie, ktoré by inšpirovalo orchester k lepšiemu výkonu. Namiesto toho však flautista podľahol vplyvu orchestra a zišiel tak na cestu náhodne vystavaných myšlienok a nekonkrétnych nástupov, či odpovedí voči nemu. Vo výkone druhej sólistky Ivany Dohnalovej (harfa) bola, ako aj v jej sólových pasážach, kadenciách i v sprievodoch, badateľná celistvosť a uchopenie príznačných charakteristických znakov adekvátnej interpretácie. V jej podaní bola odzrkadlená triezvosť, rytmická pulzácia ako aj príslušné frázovanie myšlienok. Tento sólový výkon bol tak polaritou k nekoncentrovanému orchestru a spoluhráčovi.
Uvedené nedostatky orchestra ako aj flautistu sa do značnej miery zmenšili pri diele Franka Martina Balada pre flautu, sláčikový orchester a klavír. Aj keď napriek začiatočnej interpretačnej neistote, čo pre mňa predstavovalo nehomogénne vyrovnávanie sa flautistu s hudobným telesom v podobe obkresľovaní jeho línii bez väčšej zaangažovanosti a dôraze na naliehavosť kompozičného materiálu, nastal u Petra Pomkla výrazný interpretačný posun, kde sa preukázala jeho výrazová a technická zaujímavosť. Celkový pozitívny dojem upevnil i orchester s druhým sólistom (Radim Pančocha, klavír), ktorý sa vymkol z počiatočného redukovaného prístupu a spolu so stupňovaním naliehavosti diela nabral aj on na vierohodnosti podania.
Posledným dielom večera bola Beethovenova Symfónia č. 8 F dur. Jej poňatie bolo pôsobivé a zaujímavé, dokázalo príjemne prekvapiť a zavŕšilo večer dôstojným spôsobom. Od nedostatočného uchopenia podstaty interpretácie v prvej časti štvrtkového koncertu, vyrovnaniu a zlepšeniu v Martinovom „intermezze“ bolo táto symfónia výborným kulminačným momentom, ktorý celý večer vyvážil a priniesol dobre načasovaný zážitok.
Fiktívnemu stretnutiu Mozarta a Beethovena by možno predchádzala rozprava o diele či komentovaní jednotlivých parametrov v priebehu dôb. Avšak jednota tvorby, nehľadiaca na chronológiu, by si našla cestu aj tu, napriek rozdielom v uchopení.
TEREZA DIVÁCKÁ
Dne 13. listopadu 2023 se v prostorách Červeného kostela v Brně uskutečnil komorní koncert s názvem „Zpívané dědictví Jednoty“. Repertoár koncertu byl seřazen dle průběhu liturgického roku s písněmi duchovními, středověkými, renesančními a z 12. století.
ADA KUČEROVÁ
Komorní opera Hudební fakulty JAMU v listopadu představila jednu z nejuváděnějších oper 17. století, Monteverdiho Korunovaci Poppey. Příběh kruté lásky z doby vlády císaře Nerona je nepochybně poutavý a v lecčem aktuální i pro dnešního diváka.
