Jan Novák Vol. 1 - první CD Ensemble Opera Diversa

Tatiana Škapcová Kritiky 2016

Ensemble Opera Diversa: Jan Novák – Jan Novák Vol. 1 (Koncert pro klavír a smyčcový orchestr, Koncert pro hoboj a komorní orchestr)

Ensemble Opera Diversa. Gabriela Tardonová: Dirigent. Alice Rajnohová – piano. Vilém Veverka – hoboj. CD vyšlo za finanční podpory Ministerstva kultury, statutárního města Brna, programu partnerství OSA a firem AutoFit a SolidVision. Text: Vladimír Maňas a Martin Flašar. Nahráno: 28. 4. 2014 (Koncert pro klavír a smyčcový orchestr) a 15. 9. 2015 (Koncert pro hoboj a komorní orchestr) v Mozartově sálu Divadla Reduta, Brno – Zelný trh. Vydáno: 2015. TT: 49:04. 1 CD

Vzťah medzi mnohosťou a jedinečnosťou patrí k základným, fundamentálnym príznakom kultúry... citujúc Lotmana je namieste aj otázka: Do akej miery je dnešná kultúrna situácia prostredníkom ku vytváraniu podmienok ku divergentnému mysleniu a nakoľko ponúka možnosti pre ansámble a ich životnosť?

Štruktúra dnešného hudobného priemyslu často utvára obraz o spoločnosti samotnej. Postupné odvracanie sa od mnohosti, štiepenie, či prinavracanie sa ku komorným ansámblom, alebo tvorbe akcentujúcej pomedzie ticha, priestoru pre vyniknutie jednotlivých nástrojov, je akousi obranou proti hudbe, ktorá je zneužívaná ako nástroj korporatívnej spoločnosti.

Hrajúc ďalej hru s Lotmanovskou príchuťou znamená podrobiť analýze i kritike jazyk, ktorý sprostredkúva objektivitu hodnotenia, buď práve skrz jazyk samotný, a teda objektivitu náležiacu prirodzenému jazyku a objektivitu prisudzujúcu sa jazyku za jeho hranicami.

Cítiac totiž zodpovednosť ku vyjadreniu názoru a kritickej skice ku nahrávke Ensemble Opera Diversa, si nielenže nežiada, ale ani nevystačí bežný formalizovaný jazyk, ktorým skôr väzníme, než vdýchavame život a ktorý často skôr hudbu udupáva než dokáže zachytiť jej nesmiernu autenticitu a čaro prítomného okamihu a času. Vnímajúc tieto ohraničenia a nedostatky prirodzeného jazyka, je aj napriek tomu- parafrázujúc Wittgenensteina- možné dodať: Hranice nášho jazyka sú hranicami sveta, a teda ísť s dôverou za obvyklé klišé a normy s pokusom zachytiť a sprostredkovať hudobné paradigmy vnútri hudby samotnej.

Ensemble Opera Diversa nie je potreba poslucháčovi v brnenskom okolí obzvlášť predstavovať. Myslím, že súbor (založený 2005) od tej doby čo som mala možnosť ho sledovať (2013...) prešiel kus dobrej cesty a to dobrej zahrňujúcej v sebe i tie okamihy svetlejšie i tmavšie. Ono totiž samotné turbulencie a občasné chmáry v očiach diverzantov tvoriace im vrásky na čele, sa po čase ukazujú ako potrebné pre zrod dobrého ovocia. A práve úrodné obdobia a jeho žatvu môžeme v poslednej dobe v Ensemble Opera Diversa pozorovať.

Navrátiac sa však ku koreňom, a síce ku pomenúvaniam jednotlivých koncepcií, či dramaturgických celkov, treba spomenúť obzvlášť vydarené cykly Město jako hudba (2014) predstavujúc tvorbu skladateľov: Janáčka, Kaprálovej, Nováka, Miloša Štědroňa, Haasa, Kleina, Štochla, Emmerta, Kyasa, či v tom istom roku úspešne prevedeného koncertu v chráme sv. Augustína: Soudobá chrámová hudba (s dielami skladateľov Mathewsa, Grahama, Kyasa, Hejnara) či predtým rok uskutočneného taktiež koncertu z cyklu Soudobá chrámová hudba ( Zagar, Kyas, Graham – 2013.) Myslím, že sú nielen osviežujúcimi, ale prinášajúcimi do konkrétneho prostredia príval novosti, neopočúvanosti, hravosti i vážnosti. Koncepty a celky, tentokrát z roku 2015, Nad propastí (Hartmann, Casella, Bartók), Hlas Ameriky (Antheil, Barber, Berger, Copland, Diamond), Ostrov uprostřed proudu , či Z hlbin. -S prevedením Symfonie č. 14, op. 125 Dmitrija Šostakoviča, odkazujú nielen na pozornosť poslucháča s rozhodovaním sa nad návštevou danej produkcie, ale prinášajú radu pozitívnych dopadov na vytváranie kľúčových momentov, či už dramaturgickej, interpretačnej práce, s odkazom ku prameňu na objavnosť u hudobných i divadelných predstavení.

Z tých divadelných je to najmä zásluhou Miloša Štědrona, a jeho opernej frašky Chameleon aneb Josef Fouché , alebo v tomto roku (2016) budúc prevedeného diela Pickelhering 1607 aneb Nový Orfeus z Bohemie, dvorných autorov Opery Diversy Drábka a Kyasa.

Sú totiž nielen akcentujúcimi jednotlivé parametre, ale sú tendencujúcimi v ich štruktúre samotnej, jednoducho povedané: Odkazujú nielen k dielu, autorovi, priestoru, ale atakujú istú meta- formu, ktorá sa tvorí recipientovi v mysli. V skratke nielen čo jest psáno to jest dáno a hráno, ale aj časový výsledok má atribúty za hranicami. To znamená, že môžeme objektívne poznamenať: dramaturgia dáva predlohu ku živej hudbe a poslucháč je nástrojom pre jej ďalší život. Tu by som videla ako objektívny stupeň práve tento moment. Kedy už hudba nie je sama pre seba, ale žije v nás.
Čo je však potrebné ešte zmieniť je posun akým sa samotný orchester ubral. Nedá mi nekonštatovať prítomná určitá vágnosť hráčov z minulých období, spôsobená iste i nevidiac horizont cesty ku ktorej mal ansámbel smerovať. Viera v seba, vo vlastné sily je totiž jedným z predpokladov miery autenticity ku poslucháčovi i u hráčov samotných. K diversantom/ zakladateľom patria či už zmieňovaní Pavel Drábek, Ondřej Kyas, dirigentka súboru Gabriela Tardonová, grafička Sylva Marková, koncert - majster Opery Diversy Jan Bělohlávek, či Tomaš Studený, Kristiana Belcredi, Lubor Pokluda a dramaturg Vladimír Maňas.

A tým pádom sa dostávame ku „hodnoteniu“ prvého CD z vlastnej produkcie Opery Diversy s dielami Jana Nováka pre komorný orchester. Prečo Novák, súvislosti? Ako sme zvyknutí z dramaturgických koncepcií u Opery Diversy, to prečo tam za každým funguje a je prítomné. Prečo teda Jan Novák a Opera Diversa, môže byť jedným z vysvetlení jednoduchý dôvod oduševnelého prijatia Novákovho diela ako jedného z pilierov svojho repertoára, z prostého dôvodu. Novákova hravosť, podmanivosť, irónia, sarkazmus „jednoduchosť“ kde - tu akcentujúci Martinů, nuž dôvodov môže byť oveľa viac, dôležitý je výsledok v podobe tohto počinu a následné riadky sa budú skromne snažiť o priblíženie tejto hudby na CD poslucháčovi nie ako návod na počúvanie, ale ako úvod k počúvaniu vlastnému, hravému, inovatívnemu.

Koncert pro klavír a smyčcový orchestr (1949) so sebou nesie nielen radu dobových kuriozít, Novák ho vytvoril pred odchodom do USA, inštrumentáciu však dokončil u Aarona Coplanda, a Bohuslavem Martinů bol označený za školácku záležitosť a klavírnemu partu vytýkal málo brilantnosti. Aj napriek tomu môžeme koncert považovať za zásadný prínos do klavírnej literatúry. Svojím dramatickým začiatkom evokuje jasnú priezračnú líniu, neoklasicistického rázu. Zaujímavým faktom je, že v roku 1949 vzniká Koncert pre klavír i u iného autora, je ním Francis Poulenc a jeho dielo je síce s odlišným prístupom akcelerácie vo výstavbe ( kým u Nováka máme možnosť počúvať jasne prítomné výstavby za pomoci klasických dynamických hýbateľov – plôch dramatických v nástrojovej sekcii v polarite klavíra - u Poulenca je možnosť počuť melodicky podmanivú prácu s väčšou autonómnosťou klavíra.)

Alice Rajnohová, ako výborná predstaviteľka klavírneho diela Vítězslavy Kaprálové za spoluúčinkovania aj Ensemble Opera Diversa, interpretuje koncert s hybnosťou a zápalom. Brilantnosť tohto koncertu spočíva v jeho samotnej výstavbe neustále ženúcou sa dopredu vo vnútornej výstavbe, formovo podporenou zo základu navracania sa ku sceľujúcim myšlienkam jednotlivých častí. Druhej časti sa dá prisúdiť lyrický, spevný charakter, kde v klavírnej kadencii , melancholicky ladenej, je u klaviristky prítomné vysporiadanie sa s pasážami vyžadujúcimi udržanie spevnosti, čo v protipóle k prvej a tretej časti je rozdielnym typom prístupu. Rajnohová je si istá v pasážach groteskných, brilantných kde za jasnej priamej pulzácie má jej interpretácia šmrnc.

Ako som už naznačila, Novákov klavírny koncert je hravý, priezračný a súvislosť s možným ovplyvnením by som videla s Prokofievom, či spomínaným Poulencom. Kým z tejto dvojice má každý vykryštalizovaný hudobný, klavírny jazyk, u Nováka v pohľade na jeho dielo, záľubu v latine, irónii, je tento koncert štúdiou, kde ukazuje aj remeselnú polohu prinášajúcu jasné a čisté línie s neoklasicistickým prístupom, charakterizujúcim klavírny part, v zmysle prehľadnosti, výstavbe plôch a dynamickej škály.

Koncert pro hoboj a orchestr (1952) vznikajúci o tri roky neskôr, má u Nováka a v jeho kompozičnej práci miesto diela, vyznačujúceho sa hravosťou, temperamentom a ľahkosťou, ktorá je podmanivá i vďaka výkonu hobojistu Viléma Veverky. Dikcia prvej časti s príznačnými melodickými vsuvkami hoboja, či ucelené melodické stupňujúce sa úseky tohto diela, Veverka významne podtrhnul a dodal celej prvej časti noblesu. Druhá časť so závažným začiatkom, zanecháva za sebou puto náväznosti na hoboj, ktorý triešti prvotnú „vážnosť“ a výborne sa ujíma preberania tém ako i naberania na dynamike a rozvoji ku kadencii, kde hobojista disponuje presvedčivou výstavbou melodickej linky ako i podpore časti prevažne klasicizujúceho rázu. V tretej časti je upevnený zmysel pre ušľachtilú výstavbu a rozvoj priestoru relevantného pre daný typ diela orchestrom, ako i hlavne sólistom.

Toto CD ako vôbec prvá nahrávka Ensemble Opera Diversa vo vlastnej produkcii, ktoré tak nielenže približuje dielo Jana Nováka, ale stáva sa tak i pomysleným mostom ku budúcim plánom a prvou lastovičkou ku interpretačným prínosom v oblasti zabúdaných, málo interpretovaných, a o to i viac zaujímavých diel, potrebných pre ich znovu - oživovanie.