Jedenkrát nič a dvakrát ÁNO! (17. 4.)

Vladimír Micenko Kritiky 2016

Ďalší zo série koncertov na brnenskom Jazzfeste sa odohral sedemnásteho apríla, kde svoje umenie predviedol španielsky gitarista Albert Villa. Do svojho kvarteta si prizval venezuelského post-bopového pianistu Luisa Perdoma, ktorý bol pre mňa v priebehu koncertu najsilnejšou stránkou celej zostavy, pretože keď začal hrať on, začalo „to“ v skupine odrazu akosi fungovať. Na kontrabas hral Marko Lohikari a na bicie Marc Miralta. Hudba to bola dynamicky živelná, čím chcem povedať, že sa dynamicky okrem forte a mezzoforte „neodohralo“ nič zásadné. Albert Villa a jeho kompozície sa snažili odkazovať k hudbe Kurta Rosenwinkla, Marka Turnera či Petera Bernsteina, ale darilo sa to bohužiaľ iba veľmi vzdialene. Na hráčoch bolo každopádne vidieť, že sú skvelí muzikanti a inštrumentalisti, avšak na tomto koncerte sa odzrkadlili iba hráčske schopnosti. Je skvelé a potrebné, ak vie niekto hrať rýchlo stupnice, vyplniť správne akordické postupy a hrať polyrytmy, ale niekedy to nestačí. Hudba skrátka tento koncert vo svojej číročistej nahote nenavštívila. Po koncerte, ktorý som dobrovoľne pretrpel, nasledoval prídavok pôsobiaci dojmom agresívne progresívneho rockového free, kde som bol chvíľami tak stratený ako pravdepodobne aj niektorí členovia kapely.
Potom nasledovala zaslúžená pauza. V každom prípade som rád, že som videl ako pestro a rôznorodo môže súčasný jazz znieť.

Nebudem klamať keď poviem, že som mal v prvom rade namierené až na druhý z koncertov. ÁNO! Na ikonu európskeho jazzu, poľského matadora jazzovej trúbky, Tomásza Staňka, ktorého, myslím, nie je potrebné predstavovať. A jeho fantastické, newyorské kvarteto, ktoré tvoria fenomenálni a ostrieľaní muzikanti súčasného jazzu. Je to bubeník Gerald Cleaver, ktorý sa na Jazzfeste v Brne ukázal už pred dvoma rokmi s pianistom Craigom Tabornom, kontrabasista Reuben Rogers, známy napríklad z projektov saxofonistu Joshuu Redmana a do štvorice, virtuózny klavirista David Virelles.
Koncert začala rytmika Rogersa s Cleaverom zamatovým, tajomným, ale ráznym groovom. Ha! A od tejto chvíle sa „to“ dialo už úplne samo. Skrátka hudba prišla. Priniesli ju so sebou. Skupina hrala ako jeden človek. Zvukovo temná, ale zároveň jasná rytmika Rogersa s Cleaverom, bola doplňovaná Verellesovými erupčnými, chvíľami schizofrenickými výbuchmi klavíra, ktorý pôsobil ako hromobitie hudby samotnej. Ku tomu témy a sóla Tomásza Staňka, znejúce ako zaklínadlá a prosby, priniesli silne transcendentálny spirit do môjho tela a duše, až som tak trochu zabudol, že som v Sono centre! Zaručený skoro dvojhodinový zážitok! Tento koncert potvrdil, že Staňko je nielen skvelý muzikant a skladateľ, ale aj silná a citlivá osobnosť, ktorá dokáže presne vyjadriť akýkoľvek odtieň svojich emócií. A je nemožné ignorovať mágiu, s ktorou vo svojej hudbe pracuje. Vravím druhýkrát ÁNO. Tomász Staňko je korunovaná legenda jazzu a jeho hudba hovorí sama za seba!

Jazzfest Brno 2016
Albert Vila Quartet feat. Luis Perdomo
Tomasz Stańko Quartet
17. 4. 2016, Sono centrum, Brno