„Láska anděla umí utešit i zavržené!“ alebo nájde Blúdiaci Holanďan pokoj?!

listopad 2013 Tatiana Škapcová Kritiky 2013

Láska vernej ženy pre Holanďana snáď v sebe ukrývala onú podmanivú silu vernosti, ktorej identite a pripodobneniu k umeniu Wagner podľahol. Jeho neskoršie ťaženia smerom ku Gesamtkunstwerku, nám akosi môžu súvisieť s večnými pravidlami a vlastnosťami vernosti k umeniu a novému druhu recepcie.

„Jako z dáli dávno zašlých dob promlouvá ke mně zjev té dívky: o něm jsem snil po celou úzkostnou věčnost, tady ho vidím na vlastní oči.“

Brnenská inscenácia niesla v sebe niekoľko šifier. Tou prvou bolo minimalistické zobrazenie scény, kostýmov a vydarená choreografia. Druhým momentom bol samotný na vlnách pohyblivý príbeh, ktorého uchopenie a následne jeho postihnutie režijnými a hereckými prostriedkami plnilo obsah poplatný samotnej charakteristike legendy. Celá scéna a choreografie odohrávajúce sa v nej, boli týmto duchom premknuté a vyžarovali istý druh pomyslenej, ale kontinuálnej línie, ktorá spolu s Wagnerovou hudbou vytvárala citlivú väzbu a podtrhnutie napínavého obsahu dramatického deja. A tretím bodom bola práve samotná hudba, ktorá dotvárala kompaktnú družku celému scénickému stvárneniu.

Minimalizmus v sebe totiž neukrýval len nami pomyslenú umiernenosť vyjadrujúcich prostriedkov, ale ukrýval práve vnútornú hĺbku, ktorá sa už napájala na recepciu poslucháča a niesla známky vťahujúce do pohnutého prostredia príbehu.

Orchester pod vedením Jakuba Kleckera vytváral pútavú symbiózu s dianím na javisku, aj keď občasné zakolísanie, najmä lesných rohov, bolo na škodu a narúšalo celkovú kontinuitu hudby. Spevácke výkony hlavných protagonistov by som rozdelila do dvoch skupín, ktoré nesú známky dvoch odlišných speváckych predispozícií a prístupov. V tej prvej skupine by sa ocitol Jiří Sulženko (Daland) a Frank Blees (Holanďan), ktorý zvládali svoje spevácke kvality, avšak čo mi chýbalo bola väčšia expresia a extatickosť, ktorú by si Wagnerova hudba vyžadovala. Ukazovalo sa to najmä v spoločných pasážach s orchestrom. Taktiež spoločné dueto niesli známky roztrieštenosti a vzájomného hľadania vhodných polôh.

To isté platilo pre dueto druhej skupiny, ktorým chýbala súdržnosť, avšak jej predstavitelia, Iveta Jiříková (Senta) a Nikolaj Višňakov (Erik), boli čo sa týka typu postáv a daného diela vykryštalizovanejší a predstavovali aj voči orchestru vyrovnaného partnera. Spočiatku Senta hľadala istú polohu, najmä v podobe veľkého dramatického nasadenia v Ballade, ktorá si podľa mňa vyžaduje viac lyrickosti a najmä plynulého frázovania. Aj napriek výhradám k mojim pracovne rozčleneným dvom skupinám, však boli spevácke a herecké výkony výborné a podtrhnuté spolu so scénou (Pavel Borák), choreografiou (Stanislava Vlčeková) a režijnou inscenáciou Romana Poláka, vťahujúcim magnetom. Taktiež kostýmy (Peter Čanecký), zastupovali farbu príbehu kolísajúceho sa na vlnách mora, kolísaním medzi polohou jednoduchých vyjadrovacích prostriedkov a expresie príbehu. Obdivný bol aj výkon zboru, ktorý dokázal naozaj veľkolepo sekundovať, ako aj suverénne postihnúť celú atmosféru deja a dodať tak prípadnú pomoc občasným sólistickým trhlinám.

„Veleb svého anděla a jeho příkaz! Zde stojím věrná až do smrti!“

Sentin pád do mora, ako aj ponorenie posádky Blúdiaceho Holanďana neumožnili vernosti koniec, ich jasné postavy sa vzniesli , a spočinuli v objatí lásky, nachádzajúc večný pokoj. Podobne brnenská inscenácia, ako aj otázka opernej produkcie vôbec umožňuje sondu, či vôbec má zmysel bojovať za niečo čomu človek verí, svojim ideám, či inak sa vzmáhajúcim myšlienkam. Či sa oplatí mať čistú dôveru v spoločenské vzťahy, a ako vôbec tieto existencionálne otázky dokáže dnešná doba akceptovať a pretaviť ich nielen do medziľudských kontaktov, ale najmä do otázok po zmysle umenia a aj jeho produktívnej podoby.

V myšlienkach skladateľa, literáta a človeka loďky prchajúcej a na úteku, bolo zaiste dosť možností premýšľať nad vidinou Blúdiaceho Holanďana. Či ten, alebo neochvejná viera v ideály v ňom samotnom prebudili túžbu po uskutočnení predsavzatí, nevedno. Toľko už dať za úlohu romantickej historiografii.

Dopátra sa človek svojej vlastnej stratenej vlasti a identity a nájde pokoj?

„...jenom tu jednu, po níž toužím nenajdu – svou vlast!“

Národní divadlo brno. Richard Wagner: Bludný Holanďan (Der fliegende Holländer), libreto skladatel. Hudební nastudování: Jakub Klecker, režie: Roman Polák, scéna: Pavel Borák, kostýmy: Peter Čanecký, sbormistr: Pavel Koňárek. Daland – Jiří Sulženko, Senta, jeho dcera – Iveta Jiříková, Erik, myslivec – Nikolai Višňakov, Holanďan – Frank Blees, Mary, Sentina chůva – Marika Žáková, Kormidelník – Petr Levíček, orchestr a sbor opery ND Brno. Premiéra 27. 9. 2013 v Janáčkově divadle. Psáno z reprízy 19. 10. 2013.