Madama Butterfly

červen 2014 Jakub Filip Kritiky 2014

Samotná opera, alebo skôr jej vznik, sa spája s celým radom peripetií a komplikácií, ktoré riešili jej samotní tvorcovia. Predovšetkým teda taliansky skladateľ Giacomo Puccini a jeho libretisti Giuseppe Giacosa a Luigi Illica. Pôvodne totiž libreto opery Madama Butterfly vychádza z poviedky rovnakého titulu od amerického právnika a spisovateľa, Johna Luthera Longa. Pred spracúvaním Pucciniho libretistami sa však o poviedku veľmi aktívne zaujímal aj spisovateľ, režisér a producent David Belasco, ktorý ju ako prvý previedol do divadelnej inscenácie. Išlo o jednoaktovú hru. Opera začala svoju formu a podobu nadobúdať až v čase, kedy sa do práce pustil práve Puccini. Ide teda v podstave o akýsi „derivát“ poviedky, ktorý sa procesom práce významných umelcov naprieč niekoľkými rokmi vyvinul do opery významných rozmerov, ktorá je súčasťou repertoáru ešte aj dnešných operných scén. A to všetko aj napriek tomu, že spočiatku s ňou Puccini zažíval pomerne značný neúspech.

Aj po piatich rokoch od svojej brnenskej premiéry dokázala Madama Butterfly zaujať verejnosť a tá sa na ňu do Janáčkovho divadlaprišla pozrieť. Ako to už býva pri operných predstaveniach zvykom, Butterfly je rozsiahle predstavenie, a to nie len v časovom rozmere.

Janáčkovo divadlo v Brne patrí medzi ten najväčší kultúrny priestor, ktorým brnenská metropola disponuje. Aspoň sa zdá, že je tomu tak. Ak by sa v tomto dal nájsť nejaký objektívny konsenzus, znamenalo by to okrem iného aj to, že sa k tomu nevyhnutne viažu určité spoločensko-kultúrne konvencie. Mám tým na mysli predovšetkým akési povedomie o „správnom spoločenskom správaní sa“. To je totiž u brnenského publika veľkým problémom. Dnes už paradoxne nepomáhajú ani všade prítomné výzvy. Stredajšia Butterfly sa teda opäť a raz začala rušivo. Vstup do hľadiska desať minút po začatí predstavenia vnímam naozaj ako zásadný problém. Často si hovorím, že asi aj neriešiteľný.

Keď už sa priemerne rozhľadený divák prenesie cez všetky tieto omyly a plne sa sústredí na samotné predstavenie, vníma atmosféru a požíva tú kultúru, všíma si prostredie. Prvou vecou, ktorá audienciu zaujme je samotná scéna. Butterfly je scénicky pomerne náročná, čo sa však v konečnom dôsledku ukazuje až v priebehu deja. Spočiatku pravdepodobne zaujme plytčina s vodou na okraji scény s malým vodným mlynom na jej strane, ktorý sa neúnavne počas celých troch dejstiev točí. Okrem funkcie vytvárania jemných vĺn na hladine v ňom však nebadať žiaden iný význam. V konečnom dôsledku je to však veľmi elegantné riešenie. V kontexte brnenských scén to je pomerne zaujímavým prvkom. Ďalšou z vecí, ktoré majú zaujímavý charakter, je fakt, že predstavenie začína prakticky mimo scénu. V úvode totiž Pinkerton (Peter Berger) prichádza vo svetle reflektorov spoza chrbtov divákov, prechádza po strane pléna a vstupuje na samotnú scénu prechodom cez spomínanú vodnú plytčinu, pri ktorej následne vztýči medzi kamene americkú vlajku. Počas tohto svojho vstupu veľkou zástavou máva a v hre svetla vytvára príjemný efekt. Nasleduje dialóg s Gorom (Zoltán Korda) a slúžkou Suzuki(Jana Wallingerová).

Funkčnosť scény bola v tomto prípade významná. Aj napriek tomu, že spočiatku mala vlastne strohý charakter, neskôr sa ukázalo, že je veľkolepá. Technicky vzaté, bola otočná a vysúvacia smerom nahor, čím tvorcovia vlastne len docielili priestorovú flexibilitu. Naozaj až v tejto fáze divák v publiku ocení dispozície scény Janáčkovho divadla, s čím koniec koncov súvisí aj ten rozmer a význam, o ktorom som hovoril o niekoľko riadkov vyššie.

Počas dejstiev mohli zaujať ešte rôzne iné marginálne, no zrejme pomerne dôležité súčasti scény, ako napríklad využitie zadného plátna na hru tieňov alebo imitácia veľkého slnka na celej jeho ploche. To bol dobre použitý prvok, ktorý veľmi významne dopĺňal komplexnosť prostredia a dopomáhal k jeho autenticite. Tomuto spočiatku dobre nastavenému štandardu však nezodpovedala imitácia nočnej oblohy v hornej časti scény v treťom dejstve. Pôsobilo to dosť nepremyslene a budilo dojem lacného použitia svetelného panelu. Naviac sa tento prvok javil ako nezvládnutý aj pokiaľ ide o proporcie a o jeho umiestnenie – odvrchu totiž vytváral tento panel s hornou hranou scénického obloku značný voľný priestor. V konečnom dôsledku to teda vyzeralo ako prirodzené prostredie scény odspodu nadväzujúce na imitáciu nočnej oblohy hore veľmi neplynule prechádzajúcej do svetlého pozadia. Inými slovami – odhalený priestor vytváral neestetickú medzeru, ktorá usekávala animovanú imitáciu nočnej oblohy. Toto teda zrejme ostalo v mnohých očiach nepochopené.

Ako úsmevnú situáciu sme mali možnosť vnímať menšiu kolíziu lodičky, ktorú na vodnú plytčinu pustilo Dieťa (Tereza Straková), s vodným mlynom v závere druhého dejstva. Lodička totiž plávala po hladine smerom k tomuto mlynu, kde nakoniec došlo k nežiadanému stretu. Lodička sa po náraze prevrátila a ostala tak na hladine až do zatiahnutia opony.

Ak uzavrieme problematiku scény, ďalšou vecou, ktorá nepochybne zaujme, je herecké obsadenie. Nie však obecne, ale skôr konkrétne. V podstate v úvode prvého dejstva sa dozvedáme, že Butterfly je vlastne pätnásťročná gejša. Pri veľkej dávke fantázie sa cez túto dejinnú skutočnosť dokáže preniesť azda aj rozhľadenejší divák. V opačnom prípade je to však problém. Sopranistka Csilla Boross je totiž na pätnásťročné dievča nepomerne fyzicky vyspelejšia žena. Na druhej strane si však treba uvedomiť aj samotný profesionálny aspekt tohto obsadenia. Boross má totiž kvalitné spevácke dispozície, ktoré sú v tomto prípade nepochybne rozhodujúce.

Významnú úlohu a možno až nečakane kvalitnú prácu odviedol v tomto prípade orchester. Nech som sa akokoľvek snažil a zameriaval sa na sledovanie ich prevedenia, nemožno hovoriť o žiadnom zaváhaní ani neistote. Úctyhodnými boli presné nástupy, ale aj striktne a pedantne načasovaná a dodržaná dynamika v závislosti od konkrétnej scénickej situácie. Individuálny rozmer jeho členov možno ťažko hodnotiť, no tento krát je naozaj na mieste vyzdvihnúť nadšenie z celkového dojmu. Takisto by bolo hriechom neoceniť kompletne živú realizáciu hudby a zboru. Nie je totiž nič horšie, ako reprodukcia umelého zboru prostredníctvom zvukovej techniky.

Pokiaľ ide ešte o samotný orchester, ten mal možnosť predstaviť sa v individuálnom priestore aj medzi druhým a tretím dejstvom, kedy prebiehalo prestrojenie scény za oponou. Možno to teda vnímať ako akési vyplnenie tejto pauzy, kedy scéna nie je aktívna. Aj tu sa však ukázala schopnosť presných nástupov a načasovania. Ako je teda zrejmé, čas prestávky viac menej tradične pripadol medzi prvé a druhé dejstvo.

Tematicky sa Madama Butterfly pohybuje kdesi na pomedzí exotiky a vzdialeného sveta, ktorý len ťažko môžeme ako Európania pochopiť. To môže byť po krátkom zamyslení potenciálnou prekážkou pre českého diváka. Ukazuje sa však, že opak je zrejme pravdou. Vzhľadom k tomu, že východné kultúry, a v tomto prípade tá japonská, boli vždy predmetom mnohých otázok, stáva sa samotné spoznávanie a priblíženie aj v umení akousi túžbou. To je dôvod, prečo je Madama Butterfly divácky atraktívna všade vo svete. Brnenské prevedenie malo svoje rezervy a občas sa zdalo, že úplné pochopenie predstavuje len nekontrolované in medias res. Dramaturgom, režisérovi a spevákom treba priznať profesionálny prístup aj v podobe realizácie diela v pôvodnom znení – o to však väčší „oriešok“ to mohol byť pre diváka a to hlavne v zmysle požitia diela. Napriek tomu, že sa povráva o nekompetentnosti českého kultúrneho publika, ďakujeme všetci všetkým, že sa tu význam originálu diela nezačal ignorovať.

Napriek referenciám o veľkoleposti a vysokej úrovni prevedenia diela na brnenských divadelných doskách, ktoré som pred samotným zhliadnutím obdržal, musím konštatovať, že sa s nimi v jej úplnom znení nestotožňujem. Nepochybne dnešná brnenská Madama Butterfly patrí k tomu najlepšiemu, čo sa v dramaturgickom pláne Národního divadla Brno v súčasnosti objavuje, no rozhodne by som ju neoznačoval obdobnými superlatívmi. Asi nikdy mi neprestanú kaziť dojem nedisciplinovaní návštevníci a asi nikdy nezhodnotím dramatický príbeh o láske v akejkoľvek umeleckej forme alebo podobe ako famózny. Asi len nie som príliš patetický.