Marec poberaj sa starec... na cestu

Tatiana Škapcová Kritiky 2014

Kladúc si otázku, aký zámer bol sledovaný z hľadiska dramaturgie, premýšľam nad rôznymi možnosťami. Ako poučenú o jednej línii dramaturgického plánu, a to práve o ukotvenom a umelcami disponovanom a naštudovanom repertoári, je do istej miery odpoveď daná, na druhej strane však vyvstáva otázka, či sa nejedná o hlbší zmysel dramaturgickej linky.

Tých sa mi z programu ponúka niekoľko. Bez prestávky odohraného a odspievaného koncertu sa poslucháčsky dalo zaznamenať niekoľko štruktúr. Jednak určitá línia hľadačstva, zamyslenia (idúc po texte, Kaprálová- Navždy), českého koloritu (hudobný idióm, Dvořák: V národním tónu) a piesní predstavujúcich exotické (Haas: Čtyři písně na slova čínské poesie) či vyznanie Jenůfy, Zdravas Kráľovna (z árie Mamičko, mám těžkou hlavu). Od istých národných, či osobných vyznaní k istej existencionálnej poetike (Iršai: Niemandslieder) Ještě jedno oko je zde, cizí, vedle našich, mlčanlivé pod kamenným víčkem. Je teda namieste uvažovať nad hlbším zmyslom dramaturgie? Myslím, že áno pretože ona dokáže určiť zmysel koncepcie a celej výstavby koncertu. Rok českej hudby, odpovedá ihneď a razantne. Celý kontext bol podľa mňa zasadený do rámca citlivého zachádzania so zvukovým médiom. Utvoril sa priestor na porovnanie niekoľko časových období, kde sa dajú jasne odlíšiť vlastnosti tvorby a práce s materiálom, ako aj vo výslednom zvuku.

Ivana Rusko so svojím nádherne zaokrúhleným hlasom uviedla poslucháča do strehu hneď prvými tónmi Dvořákových piesní V národním tónu. Občasné klavírne zaváhania sa v priebehu celého koncertu opravili a ako budeme čítať ďalej, výkon klaviristky (Jana Nevoralová) bol od skladby ku skladbe lepší a istejší. Sopranistka dokázala zanechať dozvuk trieštiaci sa do priestoru a po jej výkone, po ktorom nastalo ticho, doviedol poslucháča do rozpakov a nevidiac koniec podmanivej interpretácie, akosi sa pozabudol či už je čas ku tlieskaniu, alebo nie... Myslím, že nejdenému poslucháčovi sa už raz objavila na zreteli myšlienka, že tlieskanie treba zakázať, čo sa mne potvrdilo na viacerých koncertoch a tento zážitok bol jedným z nich, nie preto, žeby si to umelkyne nezaslúžili, ale na margo práve ich výkonu človek chcel ešte chvíľu počuť uplynulé tóny... Ako v prípade Dvořáka, tak aj Janáček bol zvládnutý. Zapojený pohybový aparát a predstava operného javiska umocnili daný výkon. Čo bolo spočiatku rušivé bola neistota klavírneho partu, avšak od zlomenia, snáď akejsi obavy, pred vrcholom árie, boli už oba výkony vyrovnané, a ako klavír tak aj spev prešli do akejsi pre poslucháča vťahujúcej roviny, v ktorej opäť úradoval sústredený a pohrúžený zreteľ.

Aleš Janiga v Hassových Čtyři písně na slova čínské poesie, zaznamenal ponuré prostredie diela a text opisujúci síce čínske prostredie, avšak hudobne hassovské, terezínske malo zmenu dikcie, ktorú Janiga úspešne zvolil a sledoval. V počiatku interpretácie som mala pocit malého intonačného váhania a hľadania vhodnej polohy s klavírnym zvukom. Avšak postupne Janiga nabral na interpretačnej istote a podal solídny výkon, ten sa však pretransformoval až napokon vyústil do výborných rozmerov, zásluhou speváckeho výkonu Iršaiových Niemandslieder. Tu Janiga ako aj klaviristka, ktorá si výborne poradila s klavírnym partom a vzájomnou súhrou, ukázal nielen farbu, či hlasové prostriedky, ale podarilo samu vytvoriť akési vákuum medzi textom, hudbou a samotným zvukom, ktorý korešpondoval s atmosférou, daného diela. Hrana medzi speváckym výkonom, klaviristkou a napätím bola tak ostrá, že sa z tejto interpretácie dalo takpovediac krájať, a výsledok bol naozaj podmanivý. Navždy Vítězslavy Kaprálové citlivá a ženská kompozícia skladateľky s pohnutým osudom, akoby predznamenávala samotný skladateľkin údel ... Někdo odejde a se nevrátí.... Prchavá línia klavíra so zvonivými vrcholkami sa vinula ku smerovaniu a poetike, obsahujúcej balans na pomedzí konkrétnych snivých textov (Čarek, Seifert) a ľahko ironizujúceho a tajomného klavírneho zvuku (Čím je můj žal). Spoločné vyústenie oboch spevákov, v Kyasovom duete Nejsem dub z opery na libreto Pavla Drábka Pickelhering 1607 aneb Nový Orfeus z Bohemie, bolo príslovečnou dobrou bodkou za celým programom. Hojne prítomné publikum, ako aj už odznené, uplynuté tóny, avšak visiace niekde na pomedzí medzi abstraktnom hladiacim hudobné ja, bolo potvrdením dobre vydareného večera.

Na koniec ešte malá poznámka, sledujúc charakteristiku programov odohraných ansámblom Opera Diversa, nedá mi nepodotknúť, že sprostredkúvajú popri dielach poslucháčsky veľmi príťažlivých a často neznámych, diela, ktoré pri prvom náhľade do programu pošteklia zvedavosť. Poslucháča tak uvedú do rozpakov a zaujmú z hľadiska absorbovania opäť niečoho nového, čo Opera Diversa pripravila. Taktiež je zaujímavé sledovať, ako sa dá poňať výzva Roku českej hudby a s ňou nastolené požiadavky. Dôsledky opäť príjemné, a snáď opäť potvrdené, pri hudbe budúcich koncertov tohto ansámblu.