Vidieť soche do hlavy

Výstavná koncepcia galérie Třináctka deklaruje otvorenosť „širokému spektru výtvarných pohledů na svět a nikdy v minulosti se neuzavírala a ani do budoucna nebude uzavírat před mnohostí výtvarného vyjádření“. Uvedenie tohoto prehlásenia je kľúčové pre reflexiu prebiehajúcej výstavy sôch a obrazov Pavla Medka, žijúceho dlhodobo v Grécku. Jeho tvorba je totiž ťažko opísateľná v intenciách hlavného prúdu umenia – vyžaduje skôr citlivejšie nazeranie – z pohľadu slov Josefa Čapka o umení, ktoré „Počíná zkrátka v počátcích, v prostotě, základnosti, v zdánlivé nuznosti, kdesi nízko, že málokdo si toho povšimne.“¹


V galérii fungujúcej zároveň ako umelecký klub má návštevník k Hlavám a Milencom, dielam z dvoch Medkovych cyklov, skutočne blízko; niektoré sú inštalované priamo na stoloch určených k posedeniu, pri ktorom neunikne závan miestneho undergroundu. A to nie je zmienené náhodne, keďže skrz túto esenciu možno rozpoznať pôvod, či východiská vystavenej tvorby. Milenci (drevo) pripomínajú kubistické sochárske diela Jacquesa Lipchitza a Alexandra Archipenka, Hlavy (bronz) zas svojou „ovoidnosťou“ Constantina Brâncușiho – umelcov, ktorých dáva Josef Čapek vo vyššie citovanom Najskromnejšom umení do súvislosti s vlnou inšpirácie artefaktami tzv. prírodných národov. Paralelne, primitivizmus ako umelecká tendencia sa objavuje aj v knihe Světy disentu Jonathana Boltona. Ako zrejmý rys sa však neprejavuje v „hrubej autenticite“, alebo „odmietaní technickej dokonalosti“, ale v čistote jednoduchých tvarov. V prípade Milencov, masívnych skulptúr, zas vyznieva poetika obsahu – prepojenie abstraktných „figúr“ v priestore. Tie majú obdobu aj v Medkovych obrazoch, na ktorých plasticky vystupujú zo svetelne odstupňovanej farebnej plochy. Podobne riešil pozadia William Blake. V duchu tohoto mystika, básnika a maliara prelomu 18. a 19. storočia, možno vnímať atmosféru okolo splývajúcich reliéfnych výjavov Pavla Medka – ako plynúcu energiu v priestore – prechádzajúcu ich stredom do nekonečna.



Svatá trojice (uprostred)

Pavel Medek nachádza výrazové prostriedky v tradičnom materiáli – bronze a dreve. Materiálnosť a obsahová rovina odkazujúca k imaginácii a víziám – podstatou príznačným pre rôzne druhy romantizmov (avšak romantizmov v pozitívnom zmysle slova) –, sa tu javí ako (v súvislosti s undergroundom naznačená) autentická skúsenosť so životom –, princíp, ktorý v súčasnom umení často vytláča dôraz na racionalitu, resp. „odhmotnený“ koncept v priestorovom umení. „Jednotou umění a života, jež tvoří horizont avantgardních hnutí…“² sa tak Pavel Medek zdá ako skutočný sochár-klasik ovládajúci svoje médium. „Existují nejméně dva různé způsoby, jak uvažovat o umění: jeden způsob se snaží odhalit podstatu umění, druhy se ptá, co umění pro lidi znamená v jedné konkrétní epoše.“³ Dúfam tak v správne pochopenie záveru, že doba sa zdá byť veľmi rýchla a mnoho ľudí dnes nemusí nachádzať v galériách to, čo si obľúbili včera.


Pavel Medek: Plastiky, objekty a obrazy, 19. 2. – 31. 3. 2016, Galerie TřináctkaBrno, Panská 13


Foto: Bořivoj Hájek


Zdroje:
¹ ČAPEK, Josef. Knihy o umění. Nejskromější umění. Málo o mnohém. Umění přírodních národů. Praha: Triáda, 2009, s. 9. ISBN 978-80-87256-09-1.
² BÜRGER, Peter. Teorie avantgardy. Stárnutí moderny. Stati o výtvarném umění. Praha: Akademie výtvarných umění, 2015. ISBN 978-80-87108-59-8.
³ Tamže s. 316–317.