Metakritika je projekt spolku
Skutek, ktorý bol ako zborník vytvorený v duchu ich programového vyhlásenia (
zde) a je dostupný na stránkach webu Artalk (
pdf) v rubrike komentáre. V aktuálnej MUSICOLOGICE nemáme za cieľ podrobiť
Metakritiku ďalšej zdrvujúcej kritike. Skôr ju dávame do pozornosti ako príspevok vizuálnych umelcov k problematike súčasnej kultúrnej publicistiky. Aj keď sa ponúka zamyslenie nad tým, či môžu mať umelci nároky na kritiku a do akej miery je ich kritika opodstatnená, zameriame sa najmä na to, čo z pera „metakritikov“ (
Alžběta Bačíková,
Radim Langer,
Marek Meduna,
Martin Prudil,
Lucie Rosenfeldová a
Milan Salák) sa pri písaní oplatí brať na vedomie, a to aj mimo oblasť výtvarného umenia.
V súčasnosti je situácia taká, že kultúra a médiá čelia špecifickému druhu masovosti. Periodiká Respekt, Reflex, A2, Nový Prostor, Ateliér, Flash Art a Lidové noviny sú, a či by mali byť, protipólom médií masových, keďže sa prezentujú ako viac-menej názorovo vyhranené.
Metakritika však došla k záveru, že zverejnené texty o umení v menovanej tlačinie ne vždy korešpondujú s ideovým zameraním daného média. V niektorých prípadoch vraj dokonca absentuje akýkoľvek otvorene priznaný svetonázor („v celkovém pohledu, nikoliv u recenzí jednotlivých pisatelů“). Vskutku, svetonázor autora sa z kritických textov vynára len zriedka a deje sa tak pravdepodobne v snahe o zachovanie objektívneho pohľadu na umelecké dielo. Mali by byť v tomto smere kladené iné nároky na články v odbornom časopise (napríklad Ateliér) a iné na tie, ktoré vyšli v politicky vyhranenej A2? Minimálne vraj výberom podujatí, resp. tak povediac ich veľkosťou. Ďalej vyznieva pre kritikov mimoriadne alarmujúco, že umelcom-kritikom v ich prácach chýbajú jasné teoretické stanoviská, z ktorých vychádzajú. Bez nedostačujúceho argumentačného zázemia sa potom môže stať, že „občas se proud textu se svým předmětem zcela míjí a pisatel se nechává unést tokem vlastního myšlení“.
Metakritika kritiku skutočne nešetrí. Zaoberá sa tiež
veľkou mierou popisnosti, následkom ktorej zostáva malý priestor pre „pohyb v množině interpretací“. Možno sa domnievať, že tento bod zasahuje najslabšie miesto – kritika nevytvára s umením dialóg, ale len sucho konštatuje jeho existenciu v rozmedzí obsah – forma.
Áno, možno sme zbytočne loajálni voči konceptu
Metakritiky (jednou z výčitiek bola loajálnosť ku kurátorským textom), ale ťažko sa ubrániť presvedčeniu o prínose počinu, kde je „...zacíleno na kultivaci kritického psaní o současném umění“. Ostáva len dodať, že niektorým aktuálnym kritikám chýba práve razancia a entuziazmus, s ktorými sa spolok
Skutek zameral na publicistiku o výtvarnom umení. Na
Metakritiku by sme mohli pozerať aj v duchu oko za oko, a tiež sa zamerať na konkrétne počiny jej autorov – veď nejaké pravidlá musia platiť aj pre umenie! Alebo ju berme ako slobodný a originálny počin, keďže slovami Václava Černého: „...kritika je vedou o činoch, činoch originálnych a slobodných“.
