O Wagnerovi, punkáčoch a Berlíne

červenec 2012 Andrea Bodnárová Glosaria 2012

Po príchode na Hauptbahnhof a úspešnom nájdení cesty von sme sa ubytovali v hosteli približne päť minút odtiaľ. Slovákov nás v celej skupinke bolo päť (nemali sme ju hradenú z eurofondov ako Česi) a po ubytovaní na lacnejšej a väčšej izbe (ostatní boli ubytovaní po dvojiciach), ktorá postrádala posteľnú bielizeň a uteráky sme ju familiárne nazvali Čečensko. K obliečkam sme sa neskôr našťastie dostali a aj z obedových balíčkov sa nám ušlo (najpopulárnejšie z nich bolo Capri Sonne).

Ako prvá som sa odhodlala ísť nájsť supermarket, táto informácia bola neskôr veľmi užitočná a čas na relax sme využili ďalším družením sa pred hostelom. Do opery sme vyrazili peši a samozrejme sme si všetky dievčatá neprezieravo obuli opätky (neskôr sa to už neopakovalo). Mgr. Špaček nám pred budovou opery v skratke zhrnul obsah, z ktorého som si samozrejme zapamätala minimum, ale ani to veľmi nevadilo, v Komische Oper totiž majú vychytané titulky v piatich jazykoch (jeden z nich je napríklad turecký). Náš kultúrny program prvého dňa – balet so spevom na libreto Bertolda Brechta – Die sieben Todsűnden s hudbou Kurta Weilla, ani veľa vysvetľovania nepotreboval. Väčšinu predstavenia tam vystupovala jediná speváčka a tanečníčka a jej vystupovanie pripomínalo kabaret. Napriek takmer neustálemu spevu jej hlas neznel unavene a predstavenie bolo pútavé i napriek zdanlivej monotónnosti diania na pódiu. Publikum v sále tiež pôsobilo pre tunajšieho diváka netypickým dojmom – bavilo sa. Keď človek ide do divadla v Brne, má pocit, že skutočne sa zabáva iba minimum ľudí, ostatní sú tu preto, lebo je znakom intelektuálnosti chodiť do divadla. Ale do Komische Oper išli ľudia skutočne kvôli zábave a nie kvôli verejnej mienke.

Po predstavení sme horko oľutovali výber obuvi. Nikomu sa samozrejme nechcelo ísť prejsť na hostel, tak sme sa vybrali na Alexanderplatz v oblečení z divadla. Podľa googlu sú to tri kilometre a naspäť približne ďalších päť kilometrov, peši. Zvyšok exkurzie som už potom nosila iba tenisky, ale stálo to zato. „Urban feeling“ Berlína, o ktorom som tajne dúfala, že ešte niekde bude skrytý, som našla práve na Alexanderplatzi a v uličkách naokolo.

Deň druhý: prohlídka exteriérů a interiérů Berlína, Komische Oper vol. 2, absolut punk

Po rozsiahlych raňajkách, z ktorých sme si ako správni vidláci pobrali aj na potom, sme sa ako voľné zoskupenie s výkladom doktora Filipa vybrali na obhliadku mesta. Očakávaný pocit typického turistu sa nedostavil možno i vďaka uvoľnenej organizácii, ktorá mala veľakrát za dôsledok „zabudnutých“ ľudí niekde ďaleko vzadu. Po zhliadnutí obvyklých „must see“ Berlína – Ríšsky snem, Brandenburská brána, Pamätník holokaustu, Potsdamer platz, sme sa presunuli do interiérov podľa vlastného výberu, ja a väčšina skupiny konkrétne do Neue Nationalgalerie. I napriek určitému konceptu organizovaného zájazdu exkurzia maximálne podporovala individualitu (komu sa chce stále dávať pozor na skupinu dospelých) a to som aj využila. Po prehliadke galérie a následnom ďalšom rozhodovaní čo ďalej som chvíľu blúdila s davom a potom som sa oddelila a vybrala sa na vlastnú misiu – park, vozenie sa U-bahnom, vozenie sa S-bahnom, second hand, obhliadka herných bazárov s cieľom nájsť konkrétnu hru pre priateľa (misia nakoniec splnená na poslednú chvíľu v utorok).

Večerný program bol opäť v Komische Oper, tentokrát bol presun individuálny (veď tam predsa už trafíme – poniektorí). Satirická opera Sergeja Prokofieva – Láska k trom pomarančom zožala v našom osadenstve asi najväčší úspech zo všetkých troch predstavení, kostýmy a scéna vyzerali úžasne, farebne a groteskne, libreto bolo maximálne originálne a absurdné a celé predstavenie bolo plné pohybu a energie.

V dobrej nálade z opery sme sa nabití energiou rozhodli vyskúšať niečo dobrodružné a ísť do squatu. Už ani neviem, kto presne zohnal informácie, každopádne sme sa vo vcelku veľkej skupine pobrali na karaoke party do KØPI, neďaleko Ostbahnhof. Našli sme ho bez problémov, celá ulica bola plná punkáčov. Napriek mojej punkovej puberte som také niečo v živote nevidela a celkom som nechápala obavy niektorých jedincov z našej skupinky, i keď sama som tiež bola trochu nervózna. Pred squatom na dvore bolo premietanie nejakých alternatívnych filmov a dnu sa ledva dalo pohnúť. Sála, kde bolo karaoke, bola napchatá, ale ľudia sa bavili tak, ako sa len tak nevidí. Heslo napísané na bare „predsudky, rasizmus, agresivita a netolerancia sem nepatria“ sršalo odvšadiaľ. Ak sme sa náhodou báli, že na nás budú čudne pozerať, lebo sme v slušnom oblečení, každému to bolo jedno. Všetci mali dobrú náladu, až som mala chuť tam ostať a nasávať energiu až do zbláznenia. Únava sa však dostavila a tak sme sa pomaly vybrali S-bahnom na hostel. Vo víre nadšenia sme si v trojici urobili zachádzku na Stanicu ZOO, nevediac, že tam nasledujúce dva dni budeme ako doma (netypicky pre Nemecko otvorený supermarket v nedeľu a počas sviatkov).

Deň tretí: program podľa vlastného uváženia, cez 12 km chôdze, party v Kreuzbergu

V nedeľu sme sa už nepresúvali vo veľkých skupinkách, vďaka absolútne voľnému programu sme sa podelili podľa osobných plánov. Ja som väčšinu dňa strávila vo dvojici s Emou a stihli sme toho dosť. V múzeu Pergamon sme značne vyhladli, vysnené „nudle“ sme síce nenašli, ale falafel pri Checkpoint Charlie nás dostatočne uspokojil. Na ďalšie múzeum sme však už nemali energiu, tak sme sa vybrali peši smerom Potsdamer Platz -> Kurfürstendamm. Bývalý Západný Berlín má iný druh „urban feelingu“ – modernejší a komerčnejší. Škoda, že slávny zbombardovaný Kostol cisára Wilhelma bol zakrytý lešením a nebolo z neho vidieť vôbec nič.

Večer sme mali stretávku so zvyšnými dvoma Košičanmi od nás, že ideme pozrieť Kreuzberg. Multikultúrny pochod, ktorý bol v piatok, sme síce premeškali, ale festival stále prebiehal a všade boli stánky z jedlom od výmyslu sveta. Napriek tomu, že sme večerali, sme neodolali stánku s indickým jedlom. Mimo iné sme objavili i stánok s trdelníkmi (to bola radosť!). Ako sme postupovali ďalej od kanála a parku medzi domy, party neutíchala a na ulici postávali dídžeji s „náčiním“, obklopení množstvom ľudí. Ak by sa také niečo dialo tu, už dávno by sa starší obyvatelia sťažovali na hluk. V Kreuzbergu síce staršia pani na okno vyšla, ale bavila sa rovnako ako všetci na ulici, kývala sa do rytmu a burcovala dav, ktorý skandoval „Oma! Oma! Oma!“. Pri návrate na hostel sme pôvodne mali prestupovať dvakrát, prebiehala však nejaká údržba a počet prestupov sa zdvojnásobil. Počas nich sa nám podarilo vytratiť druhú polovicu skupinky a prišli sme na hostel v polhodinovom rozostupe. Ľudia sa i napriek pokročilej hodine stále zabávali, ja a Ema sme už však svoju energiu minuli a odobrali sa do postele.

Deň štvrtý: Wagner + posledná Berlínska party

Pondelok sa niesol v znamení Wagnera. Niektorí účastníci exkurzie ho už mali možnosť vidieť vo Viedni po stojačky, možno teda povedať, že na ústave má jeho tetralógia Prsteň Nibelungov povesť niečoho veľmi dlhého a zložitého (tento názor je pravdepodobne podporený neznalosťou nemčiny a nutnosťou stáť na predstaveniach). Preto sme sa na operu Valkýra takpovediac psychicky pripravovali celý deň, i preto, že začínala už o štvrtej. Doobeda išla naša exkurzná skupinka na Deň otvorených dverí Berlínskej filharmónie, čo sme niektorí bohužiaľ premeškali (reakcie od ostatných boli jednohlasne nadšené), stihli sme však aspoň vyhliadku spojenú s jazdou vraj najrýchlejším výťahom v Európe. Tento krát sme išli do Deutsche Oper. Tak sa zároveň volala i zastávka metra, o ktorej musím povedať, že je jednou z najkrajších v Berlíne, po stenách sú mená všemožných skladateľov a našli sme tam dokonca i nášho brnenského Janáčka! Samotná opera trvala štyri hodiny a myslím, že spolu so mnou veľa ľudí ľutovalo, že si podrobne nenaštudovali libreto. Mgr. Špaček nám síce typicky pred operu (a tiež počas prestávok) predčítal všetko podstatné, v prípade Wagnera však ide o toľko informácií, že človek môže byť rád, keď si zapamätá aspoň hlavnú dejovú líniu a polhodinové dialógy, ktoré sme mali tú česť vidieť na scéne boli veľmi vyčerpávajúce hlavne preto, že titulky tento krát boli iba v jednom jazyku (hádajte v ktorom). Scénické spracovanie však bolo veľmi pôsobivé a spevácke výkony skvelé, publikum zložené prevažne z Nemcov v strednom veku reagovalo po každom dejstve búrlivým potleskom a standing ovation a ak v Nemecku v súčasnosti funguje niečo ako národná hrdosť, tak toto môže slúžiť príkladom.

Po vyčerpávajúcom zážitku sme sa rozhodil užiť si posledný večer ďalším výletom na Alexanderplatz a do Kreuzbergu. V pondelok bol v Nemecku sviatok, využili sme preto starý známy supermarket na Stanici ZOO a ďalej sa pobrali S-bahnom. Netušili sme však, že systém nočnej dopravy funguje podobne ako v Brne – deň pred voľným dňom sú vždy posilnené spoje a tiež v noci jazdí U-bahn a S-bahn. Zato deň pred pracovným dňom nie, preto sme nakoniec museli ísť veľkú časť cesty na hostel peši. V Kreuzbergu sme šťastnou náhodou natrafili na podnik, ktorý by som označila ako typický punkový „pajzel“ a tam sme strávili zvyšok večera. Hodné spomenutia rozhodne je i nonstop kvetinárstvo neďaleko tohto podniku.

Deň piaty: rozlúčka s Berlínom

V posledný deň sme už všetci boli v miernej depresii, návrat sa nebezpečne blížil spolu so skúškami, ktoré nás čakali v Brne a keby nám niekto navrhol ostať v Berlíne ešte ďalší týždeň, verím, že by nebolo človeka, ktorý by to odmietol. Nikto nám však nič také nenavrhol, preto sme sa ráno zbalili a vydali na posledné nákupy a obhliadky mesta. Po splnení misie v herných bazároch som sa vybrala obzrieť si East Side Gallery – graffiti od rôznych umelcov na najväčšom zachovalom kuse Berlínskeho múru. Trošku ma mrzí, že som sa nepripojila ku skupinke, ktorá tiež išla pozrieť múr (pamätník) a následne Tacheles – najznámejší Berlínsky squat, ktorý funguje i ako galéria a koncertná sála, ale aspoň viem, čo si v Berlíne pozriem nabudúce. Po príchode na Hauptbahnhof sme sa pomaly lúčili s mestom a i napriek tomu, že sme tu boli iba necelých päť dní sme mali pocit, že tu už sčasti patríme. Cesta späť sa niesla v pozitívnom duchu a keď sme sa v Brne na Hlavnom nádraží lúčili, vedeli sme, že sa niečo podobné ešte určite bude opakovať. Veď prečo nie, muzikologická exkurzia sa predsa bude konať aj budúci rok.

Text vznikl po návštěvě Berlína v rámci Muzikologické exkurze ÚHV ve dnech 25. až 29. května 2012. Fotografie poskytla Helena Tomalová a Pavlína Sedláčková. Všechny fotografie Heleny Tomalové (a časem snad i dalších účastníků) si můžete prohlédnout na stránkách ÚHV.