Premeny

září 2013 Tatiana Škapcová Glosaria 2013

Nemáme teda k dispozícii len nejakú fresku, či rytinu ktorej dvoj, či trojrozmernosť je daná absolútne. Hudba potrebuje pre svoju prezentáciu čas, ktorý nielenže sa nedá merať, ale je relatívny, plastický a niekoľko dimenzionálny.

Dnešná doba nám tak ponúka už nové pohľady a odpovede, či už z hľadiska kvantovej fyziky, alebo relatívneho „uzemnenia“ časového média. Aj v hudbe sa objavujú nové podnety a objekty, na základe ktorých sa požadujú nové podmienky pre tvorbu, interpretáciu a recepciu hudby.

Stockhausen skúma topos, Peter Faltin, ako už predznamenal Debussy, sa zameriava na zvukovosť. Títo predstavitelia druhej polovice dvadsiateho storočia už dávno nie sú jedinými nositeľmi prípadných budúcich indeterminácií, tie sa už dávno rozrástli. Nová doba si želá nového poslucháča, alebo prinajlepšom takého, ktorý nezavrhne novú hudbu len preto, že jej nerozumie. Sme tvorcami jednej z línií diskurzu, ako sa bude o našej hudbe hovoriť a písať, vytvárame si určité vlákna pre budúcu pamäť nášho výseku rokov, samozrejme pre prípad, že budúce generácie sa budú obzerať čo bolo pred nimi...

A propos dá sa žiť súčasná doba v súčasných tendenciách bez ohľadu na to, že ju nereflektujeme?

Odklon v ponímaní sveta ako mechanického konštruktu nastal, keď sa na scéne zjavili nové dôvody pre rozmýšľanie o našej existencii a čase v akej prebieha, či nejakým spôsobom trvá. Prekonať v našej západnej civilizácii Newtonovské myslenie si vyžadovalo nesmiernu dávku odvahy. Zachytiť ľudským myslením nielen možnosti nového pohľadu, ale pripustiť nové teórie a tak dať priestor pre rozbujnenie nových fenoménov, na základe ktorých začal nový vek pre ponímanie sveta a kozmu.

V hudbe sa otvoril nielen nový priestor pre realizácie kompozícií, ich nárok na ich dĺžku, trvanie, či vynikanie nových parametrov, ale otvoril sa najmä nový priestor pre poslucháča. Poslucháča, ktorý už nie je len nehybným zotrvačníkom v tieni sály, ale je často spolupodieľajúcim sa článkom kompozícií, či len jednoducho časovo konštantným spolujazdcom performance, ktoré si vyžadujú nielen nový prístup, ale aj novú dávku poslucháčovej recepcie a tým aj jej kritického prístupu, ktorý je braný ako kritické východisko pre interpretáciu dnešnej doby.

Výhovorky k neporozumeniu k dnešnej hudbe, či narážky na jej komplikovanosť, bizarnosť či novú jednoduchosť sú neadekvátne do tej miery, ako by sme chceli v počiatkoch, alebo už aj v obnovených monádach zavrhnúť všetko, čomu nerozumieme.

Relatívnosť týchto procesov, procesu hudba – čas – poslucháč, je konečnou vtedy, keď si uvedomíme že zákony myslenia či odklony a príklony, výmeny etáp v hudbe nahradzované inými vyzdvihovanými fenoménmi, či štýlovými obdobiami, majú svoju logiku a určitý princíp výmeny. Nachádzame sa tak z nášho pohľadu na priamom prenose obrovského historického divadla, kde sa striedajú etapy. Čo je však oproti tomuto pravidelnému statusu menné a pohyblivé, sme práve my a naša realita, ktorá je relatívna.

Dobre fungujúca historická pamäť je zárukou, že máme možnosť si utvrdiť, v rámci našej civilizácie, pozorovaním tie ktoré dejinné výseky. Na čo poukazoval Aristoteles, ako z neho čerpal Akvinský? Prečo renesancia je terminologicky označená za dobu zlatého veku? A čo osvietilo osvietenstvo? Na tieto otázky ako aj na otázky týkajúce sa hudby a jej historickej nestability nám môže ponúknuť odpoveď historická pamäť. Dá nám však odpoveď v tejto dobe na situáciu dnešnej populárnej, či „vážnej“ hudby?

Olbersov paradox dáva odpoveď na otázku, či je náš vesmír nemenný a nekonečný. Ak by ním naozaj bol, tak by sme na každom mieste oblohy mali naraziť na hviezdu. Následkom toho by obloha mala byť jasná ako hviezda. To predpokladá skutočnosť, tým že v noci vidíme tmavú oblohu, a dôkaz, že vesmír nemôže byť zároveň nekonečný a statický.

Pozorovatelia hudobnej situácie vidia na ploche dejín našej civilizácie niekoľko tendencií, výmen a metamorfóz. Napriek tomu naša hudobná budúcnosť nie je len statickou a nehybnou, ale v rámci toku sa predpokladá ešte jej nevyhnutný a dynamický vývoj. To, že je jedným zo svetiel , ktoré svieti v rámci dejín viac či inokedy menej, je len dôkazom dôležitosti a životaschopnosti hudby.

Jej premena tak nie je dôsledkom náhody. Čo je však skutočne „aleatorické“ je náš prístup, ktorý je relatívny a nepredpokladaný z hľadiska lokálnych situácií. V našom svete sa však už aj táto jedinečnosť a sloboda napadá, a to nielen z hľadiska jej relatívnosti, ale snahou po obmedzení jej kreatívnosti, a tieto okolnosti sa na oblohe našej civilizácie vždy objavujú ako čierne diery.