STO LETÍ

Tatiana Škapcová Glosaria 2014

Filmy, ktoré zachytávajú situácie prvého československého štátu sú často vierohodne premenlivé. Ako za všetkým, tak aj z a tvorbou filmu totiž stojí človek, človek- tvorca, ktorý danému dielu vkladá svoju pečať. Čiže jeho dielo je aj odrazom jeho samého. To znamená, že doň sa vlieva množstvo predstáv, myšlienok, ale napríklad aj reklám, ktorými tú dobu chcel charakterizovať, či naopak niekoho neobľúbeného propagovať. My to však už berieme ako vierohodnú informáciu, či ako kľúčový fakt o tej dobe.

V móde navlečením prvorepublikového originálneho oblečenia síce máme k dispozícii autentický materiál, stroj času však jedinca neprenesie do minulosti, ani nevyvolá súhrn informácií o kontexte oblečenia. Čo však môže zanechať je druh zvláštneho pocitu, s okolnosťami nosenia vtedy a teraz. Či však prvorepubliková móda je odrazom naozajstného a frekventovaného oblečenia väčšiny obyvateľov, je otázne. Nenosila ju len určitá skupina ľudí a tradícia o gentlemanoch a dámach so širokým boa, bola len výsadou určitej elity, práve vnímanej v „prvorepublikových“ filmoch? Tisíckam obyčajných ľudí sa o výstrednej tenkej cigare mohlo len snívať v pote práce na poli.

Aká bola prvorepubliková hudba? Ako sa k nej priblížiť? Po jednej línii sledujeme hudbu vážnu, klasickú, na druhej strane však vyvstáva, aká hudba bola najčastejšie preferovaná a čo sa hralo v bežných situáciách v meste z gramofónu, alebo tanečných parketov, sakrálnych priestorov či dedín. Toto široké spektrum sa tak prehliada a v opise nám väčšinou figuruje jedna či dve z hudieb, ktoré sú predmetom skúmania a písomnej tradície.

Tento článok je akýmsi osobným pojednaním nad prvorepublikovým oparom, ktorý sa zamatovo vinie z vtedajších fotiek, kníh, či záznamov. Mojou úlohou nie je konkrétne opísať historické súvislosti, fakty a ich verifikáciu. To je vec druhá. Aj keď v humanitnom odbore prevažuje miera subjektívneho hodnotenia a to, ako sa človek na ňu díva a interpretuje ju.

Moja úloha končí a spočíva v jednom bode, vo vlastnom pohľade. Ten sa odzrkadľuje vo vytesnení a pomenovaní si fluida, ktoré sa pri prvorepublikovej otázke rozhostí. Nám doba príjemná a kľudná, tak v skutočnosti takou vôbec nemusela byť, a informácie o nej opäť zachytáva dobová tlač a dostupné médiá, ktoré mohli korešpondovať s určitými snahami a predsudkami.

Môj pohľad je pohľadom na vážnu hudbu Československej republiky, so zreteľom na Slovensko, je ovplyvnený muzikologickou spisbou, pojednávajúcou o začiatku storočia. Na druhej strane však práve vlastná myseľ dokáže poznatky nielen poznamenať, ale ich aj vyabstrahovať ku konkrétnym výsledkom. Tie dnešné sa v tomto článku budú týkať konštituovania slovenskej hudby začiatku dvadsiateho storočia. Nasaďte si prvorepublikový okulár ...

I.

Prvé rozprávanie o Československu je vlastne prerozprávaním dvoch príbehov. Je azda málo jazykov na svete, ktoré si rozumejú tak ako slovenčina a čeština.

Po padnutí monarchie, zrazu sa Slovensko ( bývalé Horné Uhry) ocitlo samo na mape Európy. To, že mnohí Američania, podľa ankety nevedia kde je Slovensko, ale hovoria o Československu nahráva samotný fakt, vzniku Československého štátu práve v USA. Tzn. Clevelandská dohoda spočívala v návrhoch, ktorým z jednej strany bolo: spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným právom užívania slovenského jazyka, s vlastnou finančnou a politickou správou, so štátnym jazykom slovenským.[1]

T. G. Masaryk neskôr vydal Washingtonskú deklaráciu, čiže Vyhlásenie nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa. Československo teda formálne vzniklo v zahraničí, bez akéhokoľvek prejavu súhlasu obyvateľstva území. [2]

Existuje v tomto ,alebo z tohto obdobia fenomén československej hudby? Myslím, že sa jedná skôr o hudbu Čechov a Slovákov. Aj keď hudba ako univerzum je nad akékoľvek národné označenie, či slovné pomenovanie, totiž že všetko presahuje, aj napriek tomu hudba ako národa slovenského a českého má svoje opodstatnenie.

Už v devätnástom storočí je na Slovensku počas veľkých bojov národnostných, polemika o národnej hudbe Slovákov, či ľudovej piesni. Vychádzajúc z predpokladu, že ľudová pieseň tvorí to špecifické národné, je do istej miery idea. Na druhej strane vypočujúc si hudbu Suchoňa či Cikkera nám jasne určuje idióm pôvodu a vykreslenia slovenskej vlasti. Avšak opäť nie je to len v mysli zakomponovaný konštrukt?

Veľa slovenských muzikológov[3], predostiera problematiku začiatku dvadsiateho storočia, ako prehľad osobností, inštitúcií, či hľadania špecificky slovenského. Myslím, že to nejde ani slovne, písomne ale prechádzajúc ušami priamo od zdroju zvuku k človeku. A práve tu začína reflexia a skutočné poznávanie hudby.

II.

Mnohé názory českých vedcov naznačovali svojbytnosť slovenskej hudby, avšak tá bola ešte stále podriadená idey čechoslovakizmu. Obrat v premýšľaní o slovenskej hudbe daného obdobia možno badať u Vladimíra Helferta: Přece se ale ke konci této epištoly aspoň několika slovy dotknu něčeho, čeho dosud u nás není, ale věc každý kto věří v náš kultúrní vývoj, musín vkládat značnou naději. Míním tím příští život na Moravě, Slezku a Slovensku. Pokud se dá předvídat z dnešního stavu hudebního života na Moravě ( o slezském a slovenském zatím nelze mluvit), vyvinou se příští pomery pravdepodobně tak, že kultúrním střediskem východní skupiny zemí českého státu (Moravy, Slezska i Slovenska) bude Brno...[4]

V roku 1936 však už u Helferta dochádza k posunu mienenia: Politická samostatnost Československa přinesla slovenské hudbe důležitý obrat... Slovenská hudba rychle dohání to, co zameškala v době před převratem, takže jsme svědky pozoruhodného vývojového procesu, kdy na nových předpokladech roste mladá slovenská generace, již, doufejme, čeká úkol, aby vytvořila moderní slovenskou hudbu.[5]

Českí vzdelanci mali veľký vplyv na slovenské hudobné dianie. V podobe aktívneho Aloisa Kolíska, alebo zakladateľa katedry hudobnej vedy na Univerzite Komenského Dobroslava Orla, či mnohých českých bádateľov píšucich a reflektujúcich o slovenskej situácii.[6]

Ján Levoslav Bella (1843-1936) je ojedinelým zjavom na poli slovenskej hudby, ktorý pretrháva puto venčekárov a nastoľuje bázu profesionálne vzdelaných hudobníkov. To ďalšie pradivo sa rozvrstvuje o mená ako Alexander Albrecht, Frico Kafenda, či o slovenskú hudobnú modernu rokov tridsiatych, označenú Ladislavom Burlasom, a to skladateľmi: Ján Cikker, Eugen Suchoň a Alexannder Moyzes.[7]

Spomínajúc mená predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny sú pre nás kľúčovými osobnosťami ich predchodcovia Mikuláš Moyzes, Mikuláš Schneider- Trnavský a Viliam Figuš- Bystrý, tvorca prvej slovenskej opery Detvan, ktorá sa ňou však nestala. Títo autori sú kľúčovými aj z hľadiska , že boli priamymi obyvateľmi prvej republiky.

Čo je špecificky slovenské v hudbe týchto ľudí? V prípade Albrechta sa jedná o pokrokového skladateľa, dirigenta a učiteľa, ktorý však v multinárodnom Prešporku komponuje diela európskeho charakteru, než špecificky slovenského. Čo tvorí toto špecifikum? Nemusí ísť len o názvy diel vypovedajúce o Slovensku, ale danou charakteristikou je použitý materiál, ktorý zvukovo charakterizuje originálny svojráz, za použitia či už melodických, harmonických a modálnych prvkov a tónin. Pri vypočutí si Dolu Váhom Alexandra Moyzesa, alebo Slovenskej suity, Selanky, Tatranských potokov, Jána Cikkera, či Metamorfóz Eugena Suchoňa, predstavuje sa jasavý svet rázovitej dikcie. V prípade Selanky Jána Cikkera akási nostalgia slovenského prostredia.

Úlohou série týchto článkov bude postupné zoznamovanie sa a rozbory konkrétnych diel týchto autorov.

Pri pohľade na fotografiu tej doby je zaujímavé ešte niečo a to práve tá ich vyblednutosť. Kým čerstvá fotografia v rukách šťastného majiteľa vychádzajúceho z foto- salóna, znamenala niečo úplne vzácne a kvalitné, dnes to isté médium pre nás znamená kvantitu. Nie sme viazaní. A tu je práve predel dneška s dobou prvorepublikovou. Dnešná pluralita, viacznačnosť a viacvrstevnatosť totiž ponúka toľko ciest, že chcieť ich všetky postihnúť nemá zmysel. Čo však zmyslom je, je vidieť a pripustiť si odtlačok času, ktorý sa podpísal nielen na fotografiu, ale aj na jej život. Hoc ňou teraz disponujeme, ten jej čas a aktualita vypršali a nám len zostáva interpretácia faktov, ktorá bude vždy subjektívnou a pohľad na miesta, kde dnes už stoja úplne iné budovy a inštitúcie než vtedajšie... čo sa stane aj s našou dobou.... za sto let.