Vraj to má zmysel

Katarína Hanusová Glosaria 2015

Táto úvaha je inšpirovaná obsahom rozhovorov vydaných v monografii s názvom Umělec, vila a bazén. Na otázky tykajúce sa „uměleckého provozu“ v nej odpovedala takmer päťdesiatka ľudí aktívnych na českej výtvarnej scéne: umelci – absolventi aj neprijatí uchádzači o štúdium na vysokej umeleckej škole, teoretici, galeristi, kurátori – často pedagógovia vo svojom obore. Existuje reálne a zmysluplné delenie umenia na domáce a svetové, komerčné a nezávislé? Ako merať umenie? Pripravuje škola študenta umenia dostatočne na profesionálny život? Akým spôsobom by mali (alebo nemali) spolupracovať galérie s mladými umelcami? Mnoho otázok – mnoho odpovedí. Veľká časť z nich sa zaoberá fungovaním vysokých umeleckých škôl v celej škále ich problematiky. „Mám pocit, že žijeme v jakémsi ‚podstoletí’, ve kterém se ztrácejí významy věcí, a málokdo si toho všiml. My jako umělci a teoretici se to snažíme znovu redefinovat a zjistit, čím by to mohlo být.“[1, str. 158] Tak odpovedá Tomáš Vaněk na otázku, akú úlohu by mal v dnešnej dobe plniť umelec. Čo si z knihy môže vziať napríklad študent „uměnověd“, okrem neprekvapivého zistenia, že autority sa často nezhodujú v kľúčových otázkach? V čom sú naopak zajedno?

Romantická predstava geniálneho umelca živoriaceho, na pokraji existenčnej núdze, sa zdá byť prekonaná, no realita ju ani nevylučuje. Mnohí sa však zhodujú na tom, že je viac než žiadúce, aby si začínajúci umelec vytváral už behom štúdií väzby v komunite, ktoré sa behom pár rokov po škole ukazujú ako kľúčové pre jeho presadenie. Týmto presadením sa ja myslené najmä finančné ohodnotenie jeho práce, podmienené inštitucionalizáciou umenia. Faktom však ostáva, že mnohí z absolventov sa uplatňujú najmä vo sfére reklamnej tvorby, v agentúrach „...prodávajících právě onu konzumní iluzi světa, proti které se veškeré volné umění ze své podstaty vymezuje...“[str. 152]. Paradoxné, ale v konečnom dôsledku rovnaké, ako akékoľvek iné zamestnanie zabezpečujúce svojim podielom chod tržného mechanizmu. Ostatne, sférou zapadajúcou do týchto mechanizmov je aj trh s umením, aj keď špecifickým spôsobom, keďže umenie vytvára hodnoty neporovnateľné s predajom akéhokoľvek iného artiklu. Ale predsa...

Z hľadiska všetkých vyučovaných oborov na ÚHV sa javí byť kľúčovým vzťah medzi ich študentami a študentami-umelcami a to hneď v niekoľkých rovinách týkajúcich sa ich budúcnosti. Jednou z nich je možnosť koexistencie v oficiálnom inštitucionalizovanom priestore. Druhá možnosť je možnosť spolupráce na takpovediac neoficiálnych projektoch, avšak grantovo podporovaných – čiže tiež oficiálnych. Tretia, alternatívna možnosť akoby ani neexistovala. Ak, tak by ju mohla napĺňať práve najmladšia generácia. Príkladom by mohla byť výstava POD ČAROU, ktorá začínala ako nezávislý priestor pre neprijatých uchádzačov o štúdium vysokej umeleckej školy a postupne sa rozširujúca na úspešný projekt NAD ČAROU, ktorý vyústil vydaním publikácie Umělec, vila a bazén.

Študenti pochopiteľne nie sú v postavení galeristov, pedagógov, svetoznámych umelcov, etablovaných kurátorov a nie je známy ani prípad študenta-ministra kultúry. Celkom prirodzene tak ostáva priestor pre umenie nepodmienené všadeprítomnými financiami. Odpoveď na otázku, čo je vlastne hodnotným umením – ako ho tvoriť, vystavovať a reflektovať – neprichádza sama. Možno ju hľadať roky a ani absolvovanie vysokej školy na ňu nemusí priniesť uspokojivé vysvetlenie. Tvrdenia ako: „Škola je mikroverzí uměleckého trhu.“[str. 79] alebo „Škola má být především směrována na život ‚při studiu’...“[str. 142] podporujú predstavu akéhosi aktívneho skúšania „nanečisto“, kým sa dá... Otázka ako merať umenie je rovnako aktuálna pre študentov umeleckých škôl aj oborov teórie a dejín umenia. Našťastie, byť „ohúrený“ umením – myšlienkou či jej spracovaním, nie je podmienené skúsenosťami ani vekom.

Podľa Jaroslava Vančáta je problém, keď pedagóg neberie v úvahu pluralitu doby. „Protože ze sémantickýho hlediska je umění to, co inovuje vizuální systémy society, tedy je principiálně historický. Je to výzkum, co a proč v neustále proměňujícím se světě měnit...“[str. 180] Študent umenia si skôr či neskôr uvedomí, že v podstate nemá šancu vytvoriť niečo úplne nové, že všetci môžu všetko donekonečna interpretovať a apropriovať v rámci vizuálnych kódov. Škola by mala dať základy dnešnej zdanlivej bezbrehosti – byť bázou na ktorej stavia svet postprodukcie – v teoretických aj praktických oboroch. Pre mladých teoretikov môže byť ťažšie zhodnotiť diela svojich rovesníkov, než tvorbu všeobecne uznávaných umelcov. Možno ich však s nimi porovnávať, dávať do vzťahov. Na strane druhej je tu ľahšie rozpoznateľná aktuálnosť zakódovania a blízkosť tém.

Štúdium umenia aj štúdium vedy o umení sa zdá byť mnohým zbytočné a občas zapochybujú aj „zúčastnení“. Možno kvôli tomu mu nevenujú vždy dostatok pozornosti. Pripravuje škola študenta umenia dostatočne na profesionálny život? „Kvality pedagogů určují nároky studentů. Kvalita studentů určuje kvalitu pedagogů.“[str. 119] Ak by bola škola skutočne „mikroverzí uměleckého trhu“, mohol by tento výrok Jiřího Davida po zmene činiteľov znieť: Kvality inštitúcií určujú nároky umelcov. Kvalita umelcov určuje kvalitu inštitúcií.
A môže umelec vlastniť vilu a bazén? Vraj by to nemal byť problém...


Citované z:
[1] BARTKOVÁ, Alena, Barbora J. PIVOŇKOVÁ a Zdeňka ŠVADLENKOVÁ. Umělec, vila a bazén. Význam a efektivita uměleckého vzdělání v současném českém výtvarném umění. Praha: PageFive, 2014. ISBN 978-80-260-5843-4.